Čakanie na život - 1. kapitola

22. března 2012 v 7:08 | Nienna |  Čakanie na život
Ahojte, anketa moc ohlasov síce nemala, ale tak vyhralo s 50% pokračovanie k tejto poviedke, takže som rešpektovala váš výber a tu ju máte :)


Tiež sa chcem poďakovať za všetky komentáre k prológu, veľmi ma potešili, teraz už len dúfam, že vás prvá kapitola nesklame :)
Ešte by som mala asi vysvetliť jednu vec - v denníkoch ako takých sa asi vo všeobecnosti priama reč veľmi nepoužíva, takže som sa spočiatku snažila písať zápisky Sandrinej starej mamy bez dialógov, ale verte mi, bolo to trošku nezáživné, tak som tam napokon priamu reč dala - teraz je to živšie a prehľadnejšie a určite to ocenila aj Sandra, ktorá sa takto bude môcť do zážitkov svojej starej mamy aj lepšie vžiť :D
Posledná technická poznámka - anketu v menu ešte nechávam aktívnu, aspoň uvidím, čo uprednostňujete (samozrejme, možnosť "prvá kapitola ku Čakaniu na život" berte ako ďalšiu kapitolu, keďže prvá je už tu) :)
Už mi neostáva asi nič iné len vám popriať príjemné čítanie a poprosiť vás o komentáre :)



Sandra sa zamyslene zahľadela na meno Siriusa Blacka. Zdalo sa jej akési povedomé, no netušila odkiaľ ho pozná. Potriasla teda hlavou a pokračovala ďalej v čítaní.


Nikdy nezabudnem na ten deň. September roku 1977 bol výnimočne teplý a slnečný, každé popoludnie po vyučovaní sme teda zvykli tráviť vonku pri jazere. Inak tomu nebolo ani vtedy. Sedela som spolu s Helen a Polly pod bukom na okraji Zakázaného lesa a pozorovala som drobnú lienku, lezúcu po učebnici z transfigurácie.
"Pozrite na neho," hovorila zasnívaným hlasom Polly a hľadela kamsi k jazeru. Odtrhla som zrak od siedmich bodiek na jasnočervených krídelkách a zadívala som sa tým istým smerom. Pri brehu sedela skupinka chrabromilských siedmakov a bujaro sa zabávali.
"Ten nie je pre teba," sucho skonštatovala na Pollinu adresu Helen.
Netušila som o kom rozpráva. "Čo naňho povieš ty?" obrátila sa na mňa Polly.
"Na koho?"
Obidve ako na povel prevrátili očami.
"Na Blacka, prirodzene."
Black. Začala som loviť v pamäti. To meno som už samozrejme predtým počula. Vedela som, že ide o čistokrvnú rodinu, no naša s ňou ktovie prečo neudržiavala styky. Neboli pre nás dosť dobrí? Alebo sme neboli dosť dobrí my pre nich? Naozaj som nemala ani poňatia. Vysoký tmavovlasý Chrabromilčan práve niečo rozprával svojim priateľom, čo spôsobilo vlnu burácajúceho smiechu.
Helen si ma znechutene premerala. "Marion, naozaj. Kde žiješ?"
Bohužiaľ, mala pravdu. Posledné tri roky som život na Rokforte akosi ignorovala. Mala som svojho Adama a ten bol celým mojím svetom. Až kým...
"Idiot," zavrčala Helen, akoby mi dokázala čítať myšlienky a pozrela sa na opačnú stranu jazera. Adam ležal rozvalený na tráve a spoločnosť mu robila neznáma plavovláska.
"Takže žiadna šanca na návrat?" opýtala sa ma s povzdychom Polly.
"Veď vidíš", pokrčila som plecami.
Veľmi som sa za seba hanbila. Hoci som bola s Adamom takmer tri roky, musela som si priznať, že mi veľmi nechýbal. Náš vzťah v posledných mesiacoch, ba možno i v poslednom roku, pokračoval snáď výhradne len zo zotrvačnosti a zo zvyku. A ja som sa hanbila, že som ho neukončila skôr, ale najmä za to, že keď sa na to odhodlal on, robila som scény ako správne dievča so zlomeným srdcom a nikomu som sa so svojimi skutočnými citmi nepriznala. Ani Helen, ani Polly - mojim najlepším priateľkám z fakulty.
"Kto je to dievča s ním?" zaujímala sa okamžite Polly.
"Tipujem, že je z Chrabromilu," hádala so zvrašteným obočím Helen.
"Keď sme už pri tom Chrabromile," ozvala sa tento krát Polly, "počuli ste, kto sa stal hlavným prefektom a prefektkou?"
Podľa tónu jej hlasu som usúdila, že to bude nejaké prekvapujúce meno. Keďže sme obidve zostali ticho, Polly nadšene pokračovala.
"Evansová a teraz sa podržte," urobila krátku odmlku, "a Potter."
"James Potter?" zodvihla som obočie. Toho som poznala ako chrabromilského metlobalového kapitána.
"Veru tak," prisvedčila Polly. Zaujímavé, nezdal sa mi práve ako typ, ktorý by mal byť príkladom pre ostatných.
"Možno už aj Dumbledore chce, aby sa tí dvaja dali konečne dokopy," zasmiala sa Helen a ja som sa znovu zadívala k jazeru.
Naozaj, hneď vedľa Siriusa Blacka sedel James Potter a kúsok od neho ošumelý chlapec s pieskovými vlasmi, podľa mojich informácií akýsi Lupin, a práve ten oduševnene debatoval
s Lily Evansovou, ktorá sa uvelebila v tráve hneď pri ňom. Zaujímavý pohľad.


Sandre od prekvapenia vyskočilo obočie. Očami skenovala meno Jamesa Pottera a nestačila sa čudovať. Začínalo to byť čím ďalej tým viac zaujímavejšie. Prebehla o pár riadkov vyššie a pohľad sa jej zastavil na Dumbledorovom mene. Konečne niekto, koho s istotou pozná. A vedela o ňom i to, že bol dlhé roky rokfortským riaditeľom.

"Ja sa tomu dievčaťu čudujem," pokrútila hlavou Polly. "Potter je kus. Ja byť na jej mieste, už dávno po ňom chňapnem."
Helen horlivo prikyvovala. "Evansová je poriadna krava."
"Nepoznáme ju," oponovala som jej okamžite a v duchu som sa čudovala, prečo práve obraňujem neznáme dievča.
"Myslím si, že fakt, že odmieta niekoho ako je James Potter úplne postačuje na Helenino konštatovanie," postavila sa na jej stranu aj Polly a mne neostávalo nič iné, než sa stiahnuť. Posledné na čo som mala chuť, bolo hádať sa o nejakej ryšavke z Chrabromilu.
"A ty by si ju predsa nemala mať rada už len z princípu," zarehotala sa Helen.
"A to už prečo?"
"Pretože je," stlmila hlas, "humusáčka."
"Helen!" zahriakla som ju tak nahlas, až sa jej meno ozývalo pomedzi stromy Zakázaného lesa.
"No čo je?" bránila sa so smiechom a bolo vidieť, že sa dobre zabáva na mojom rozhorčení.
"Marion, nerozčuľuj sa, tvoj drahý otecko by so mnou určite súhlasil."
Helen mala pravdu. Súhlasil by. Za to ja nie. A tieto poznámky o krvi sa mi vôbec nezdali vhodné. Najmä nie v tých časoch.
"Už rozprávaš ako Slizolinčanka," vyplazila som na ňu jazyk.

Sandra, pevne zvierajúca v rukách denník si s úľavou vydýchla. Pri čítaní posledných statí si začala myslieť, že jej stará mama patrila do Slizolinu. Nuž, ani v týchto časoch táto fakulta nemala bohvieakú povesť, hoci sa to vraj od Voldemortovho pádu dosť zlepšilo, no ani si len nedokázala predstaviť, ako tomu bolo v roku 1977. Keď Voldemort naberal na sile a schyľovalo sa k prvej vojne. Pri pomyslení na tieto udalosti ju mimovoľne striaslo, hoci v izbe mala dusno a vzduch sa takmer ani nepohol, napriek dokorán otvorenému oknu.

"V dnešných časoch by som možno chcela patriť radšej tam," zašepkala Helen.
Prekvapene som sa na ňu pozrela.
"Zbláznila si sa? Je to ako továreň na nových Smrťožrútov!"
"Lenže ľudia, ktorí chodia do tej fakulty a ich rodiny aspoň dennodenne nemiznú a sú v bezpečí," odsekla mi na to.
Pokrútila som hlavou. Toto som od nej naozaj nečakala.
"Aspoň že nie sme v Chrabromile," ozvala sa slabým hlasom Polly a ja som si až vtedy všimla, ako jej tvár medzičasom nadobudla zelenkastý odtieň. Šokovane sme sa na seba s Helen pozreli. Polly zrejme trápil jej polovičný pôvod.
"Jasné," ubezpečovala ju rýchlo Helen. "Bystrohlav je v pohode. My sme tí múdri, oni sú tí zradcovia čistej krvi."
Znovu som nesúhlasne pokrútila hlavou, no zdalo sa, že Helenina poznámka zabrala, pretože Polline líca začali naberať o čosi zdravší odtieň. Trochu som si vydýchla, chvíľu som si myslela, že s ňou budeme musieť ísť za madam Pomfreyovou.


Sandra sa mimovoľne usmiala. Madam Pomfreyovú poznala. Bolo by možné, že je to tá istá madam Pomfreyová, ktorá ošetruje študentov na Rokforte aj v jej dobe? Vek by na to možno mala...


Od jazera sa opäť ozval zvonivý smiech. Sirius Black sa postavil a ja som si ho mohla obzrieť v plnej kráse. Naozaj, nevyzeral zle. Postava akurát, stál pekne vzpriamene, určite ho od malička doma drilovali vo vyberaných spôsoboch, presne tak isto ako mňa a ďalších mojich kamarátov z "vážených" rodín. Tvár mu lemovali čierne pramene vlasov, do očí som mu bohužiaľ nedovidela. Pekný, ale nie môj typ, pomyslela som si.


Sandra na chvíľu prerušila čítanie pri zmienke o "váženej" rodine. Nevedela, že jej stará mama pochádzala z nejakej významnej rodiny. Naozaj, prečo jej to rodičia tajili? Teraz sa už o pôvode toho veľa nehovorilo, ale predsa len...


Netušila som prečo, no pohľad na toho chlapca ma rozhádzal.
"Pôjdem už do hradu," vyhlásila som znenazdajky a postavila som sa. Polly ešte stále vyzerala trochu vykoľajene a Helen len kývla hlavou, že ma počula. Pozbierala som teda svoje veci do tašky, a keď som si ju prehodila cez plece, vybrala som sa priamo ku škole. Prešla som však sotva pár krokov, keď sa za mojim chrbtom ozval známy hlas.
"Marion, počkaj chvíľu."
Adam. Ani som si nevšimla, kedy opustil svoju spoločníčku.
"Ahoj," pozdravila som ho neutrálnym hlasom.
"Aké si mala leto?" opýtal sa ma konverzačným tónom.
"Fajn." Naozaj som nemala náladu na rozhovor s Adamom. A na moje rozprávanie o prázdninách zrejme nemal náladu ani on, pretože zrazu pristúpil tesne ku mne a chytil ma za ruku.
"Vieš, Marion, myslel som, že... my dvaja... by sme mohli ešte skúsiť..." začal vetu, ktorú som už vopred odsúdila ako zbytočnú.
"Nemyslím si," skočila som mu do reči a snažila som sa vyslobodiť si ruku, aby som mohla odísť. Nepustil ma.
"Adam!" zahriakla som ho. "Okamžite ma pusti!"
Uprene sa mi díval do očí, no zovretie nepovolil. Koža na ruke ma začala štípať.
"Pusti ma!" zakričala som tento raz o čosi silnejšie. Žiadna reakcia.
"Nepočul si ju?" ozval sa za nami neznámy hlas.
Prekvapene som otočila hlavu a konečne som uvidela aj jeho oči. Chladná šedá ma naozaj prekvapila.
"Lebo čo?" posmešne reagoval Adam a ruku mi zovrel ešte pevnejšie.
"Au," zasyčala som. Mala som pocit, že mi drví kosti.
Black priskočil k nám a v ruke už mal napriahnutý prútik.
"Ale ale, niekto sa chce biť za práva čarodejníc," zarehotal sa Adam. Nespoznávala som ho. S týmto človekom som prežila tri dlhé roky?
"Okamžite ju pusti, lebo..." vyslovil Black pokojným ľadovým hlasom. Takým, až ma zamrazilo.
"Lebo čo?" skočil mu do reči Adam. "Strhneš mi body?"
"On nie, ale ja áno," ozval sa za Blackom ďalší chlapčenský hlas. James Potter.
Adam sa zasmial. "Do toho!"
"Strhávam Bystrohlavu 50 bodov!" pridal sa do tretice ďalší hlas, no tento raz dievčenský a poriadne nahnevaný. Vedľa Pottera sa postavila zelenooká červenovláska a len podľa farby jej vlasov som spoznala, že ide o Lily Evansovú. Nikdy predtým som ju nevidela tak zblízka. Prepaľovala Adama očami a z prútika jej vyletúvali drobné červeno-zlaté iskričky.
Videla som ako obdivne na ňu hľadí Potter.
Adam ma konečne pustil. Rýchlo som vytrhla ruku a pritisla som si ju ku telu. Pekelne bolela. Adam si ma ešte raz premeral, potom to isté spravil aj s Blackom a odkráčal preč. Pottera s Evansovou ignoroval.
"Si v poriadku?" otočil sa na mňa Black a napriahol ruky, zrejme chcel nimi vyšetriť tú moju.
"Á.. áno," vykoktala som zo seba, prekvapila ma zmena tónu jeho hlasu. Už vôbec neznel chladne. Ruku som si stále držala pri bruchu. Chvíľu sa na mňa díval, no vzápätí sa stiahol.
"Určite?" oslovila ma Lily Evansová a ja som si len teraz všimla, ako medzičasom hrdo vypla hruď na ktorej sa jej skvel zlatý prefektský odznak. Nevedela som, či som v poriadku. Bolesť vystriedal iný pocit - ruku som si takmer necítila a bola som ešte stále v poriadnom šoku z Adamovho prekvapivého správania.
"Môžem?" oslovila ma červenovláska a pristúpila ku mne bližšie. Tiež chcela vidieť moju ruku. Ktovie prečo, ale jej som ju, na rozdiel od neho, ochotne poskytla. Black sa na mňa trochu zamračil. Lily Evansová bola naozaj liečiteľský talent. Jemne mi prechádzala prstami po pokožke, sem - tam zatlačila, sem - tam pošúchala a sústredene pri tom vraštila obočie. Potter zvedavo nakúkal ponad jej plece, nos sa mu dotýkal tmavočerveného prameňa vlasov, ktorý jej padal na rameno, a zrejme si užíval, že má výhovorku, aby mohol byť pri nej tak blízko.
"Tak čo?" opýtal sa jej po chvíli dychtivo Black.
"Nie je to zlomené," vyhlásila a on si nahlas vydýchol. Prekvapene som zodvihla obočie a stretli sa nám pohľady. Lily Evansová znovu vytiahla z habitu svoj prútik a s tichým šomraním mi ním prechádzala po paži, tam a späť. Keď prestala, spokojne sa na mňa usmiala. "Tak ako?"
Šokovane som zamrkala. Po bolesti nebolo ani stopy. Akoby k žiadnemu incidentu s Adamom ani nebolo došlo.
Lily stále na tvári pohrával úsmev. "Lily, si skvelá," potľapkal ju po pleci Potter a Black tiež uznanlivo pokýval hlavou.
"Ďakujem," hlesla som smerom k nej a síce to bolo smiešne, urputne som sa snažila vyvarovať pohľadu na Siriusa Blacka. Ešte raz som si prezrela svoju uzdravenú ruku a chcela som pokračovať v ceste.
"Počkaj, ani sa nám nepredstavíš?" ozval sa Blackov sklamaný hlas. Iste, na to som zabudla, a nebolo to veľmi zdvorilé.
"Pravdaže, som Marion Bloomová," otočila som sa naspäť.
"Bystrohlav, šiesty ročník," doplnila Lily. Primusi zrejme museli mať prehľad.
"Lily Evansová a James Potter," zapojil sa pohotovo James a ja som sa musela v duchu pousmiať nad jeho nadšeným hlasom. Pravdepodobne si vychutnával i takú maličkosť, akou bola možnosť použiť ich mená spolu v jednej vete. Zdvorilo som im potriasla rukou.
"Ja som Sirius Black," ozval sa hneď vzápätí nedočkavý hlas a ja som voľky - nevoľky stisla aj jeho teplú ruku. Telom mi prebehlo jemné mravčenie a mozog sa mi na chvíľu zastavil.
"Kto to bol?" počula som hlas, no akoby prichádzal odniekiaľ z diaľky.
V skutočnosti mi však tú otázku kládol James Potter, stojaci len kúsok odo mňa.
"Adam," odvetila som popravde, stále bohvieprečo trochu dezorientovaná a znovu som sa vybrala po chodníku vyšliapanom v žltnúcej tráve naspäť ku hradu.
"Nemal by som ísť za ňou?" začula som za chrbtom Blackov hlas, čo ma prinútilo pridať ešte viac do kroku.
"Ďalšia do zbierky?" Netuším už kto to povedal, no jedno si pamätám. Vzkypela mi pritom krv v žilách a posledné metre som takmer prebehla.

Sandra sa zamyslela. Chcela by vidieť, ako vyzeral ten chlapec, keď dokázal takto rozhádzať jej starú mamu. Určite bol veľmi pekný. Napríklad ako... Potriasla hlavou a vymazala si obraz tmavovlasého chlapca z mysle. V hlave jej skrsol iný nápad. Fotky. Musí sa dostať k rodinnému fotoalbumu. S trochou šťastia medzi starými snímkami naďabí aj na Siriusa Blacka. Zaklapla knihu a vložila ju pod vankúš. Predsa len - istota je istota. Nastokla si papuče a potichučky sa vytratila zo svojej izby na tmavú chodbu.



 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Peťa Peťa | Web | 22. března 2012 v 14:12 | Reagovat

Wow! :-D Už sa teším ďalej..je to zaujímavé a  páči sa mi to prelínanie denníka a súčasnosti.. ;-) Dúfam,že tú rodinu časom bližšie objasníš :-)

2 Shin Shin | E-mail | Web | 22. března 2012 v 14:26 | Reagovat

Teším sa naďalšiu kapitolu! Táto bola skvelá, začína sa to skvelo

3 SeleneBlack SeleneBlack | E-mail | Web | 22. března 2012 v 16:06 | Reagovat

Začína to úžasne :-) Strašne sa mi to páčilo... a som zvedavá, ako to bude ďalej

4 Nienna Nienna | E-mail | Web | 22. března 2012 v 16:49 | Reagovat

Baby, ďakujem, som rada, že sa vám to páčilo :-) A Peti, o rodine sa určite dozviete, keď príde správny čas ;-)

5 Mia Mia | 22. března 2012 v 18:31 | Reagovat

Vážne to je úžasné :-) Dychtivo som to čítala a rýchlo išla stále myškou dole... vážne to je super :-) Musím poznamenať, že Sirius vie byť aj galantný keď chce :-D  :-D  :-D Teším sa na Ďalšiu, dúfam, že čoskoro pridáš :-)

6 Nienna Nienna | E-mail | Web | 22. března 2012 v 19:35 | Reagovat

[5]: Mia, teší ma, že ťa to bavilo ;-) So Siriusom súhlasím, myslím, že jeho galantnosti a svetlých stránok si v tejto poviedke ešte užijeme :-) Z ďalšej kapitolky už mám dobrú polovicu napísanú, takže verím, že bude čoskoro tu :-)

7 Eňa Eňa | E-mail | Web | 23. března 2012 v 14:07 | Reagovat

Kráásna kapitola... začína to naozaj skvelo... asi sa zo mňa stane fanatik na tvoje poviedky :-D

8 Nienna Nienna | E-mail | Web | 23. března 2012 v 15:33 | Reagovat

[7]: Ďakujem, haha, tak to je zaujímavá predstava, že by niekto bol fanatikom na moje poviedky :-D  :D

9 Moni Moni | E-mail | Web | 24. března 2012 v 22:08 | Reagovat

Ach, krásná kapitola. To se Siriusem bylo tak záživné, tak moc mě to vtáhlo do děje, až jsem si myslela, že jsem usnula a zdá se mi sen... Jedním slovem: krása ;-)

10 Nienna Nienna | E-mail | Web | 25. března 2012 v 9:30 | Reagovat

[9]: Ďakujem, som rada, že to na teba tak pôsobilo :-)

11 Hagginka Hagginka | E-mail | Web | 25. března 2012 v 18:43 | Reagovat

Konečne som sa dokopala k tomu, že ti tu všetko komentujem, aj keď sem pravidelne chodím, nejako zo seba neviem dostať poriadny autogram, takže tu zatiaľ len napíšem, že : Idem na ďalšiu kapitolu :-D
A tam sa vyjadrím :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 





Disclaimer:All publicly recognizable characters, settings, etc. are the property of their respective owners. The original characters and the plot are property of the author. The source of all used pictures will be disclosured after clicking on the image. No money is being made from this work. No copyright infrigment is intended.