Najdôležitejší zápas Jamesa Pottera (z pohľadu J. Pottera)

27. března 2012 v 8:35 | Nienna |  Jednorázovky
Takže, ani neviem čím začať :) Dnes je 27. marca a to znamená, že narodeniny oslavuje jedna z postáv o ktorej píšem vééľmi veľa - a nie je to nikto iný ako James Potter :)


Viem, že Jamesa veľa ľudí nemá rado, ba priam neznáša (pretože šikanoval Snapa, ukradol mu Lily, etc...), ale ja tu nebudem písať žiadne obranné reči na jeho adresu (bolo to by to určite veľmi dlhé :D), len spomeniem jeden rozhovor s pani Rowlingovou - konkrétne dve vety, ktoré podľa mňa hovoria za všetko:

MA: How did they get together? She hated James, from what we've seen.
(MA: Ako to, že skončili spolu? Z toho čo sme videli (Lily) Jamesa nenávidela.)

JKR: Did she really? You're a woman, you know what I'm saying. [Laughter.]
(JKR: Naozaj? Vy ste tiež žena, určite viete o čom hovorím. (smiech))

Takže to by sme mali :D a teraz k meritu veci - možno si pamätáte na jednu z mojich jednorázoviek s názvom Najdôležitejší zápas Jamesa Pottera - ktorú môžete v prípade záujmu nájsť TU . Poviedka je tam písaná v er - forme a v jej úvode som už vtedy spomínala, že by som ju chcela napísať aj v ich - forme a to z pohľadu viacerých postáv a vy ste mali potom na konci možnosť zahlasovať aj v ankete. Tento návrh som nakoniec aj zrealizovala, začala som rovno Jamesom ( a poviedku som akosi zabudla zverejniť :D), ale dnes je teda tu :)
Na konci prikladám aj celkom podarené video :) Poviedku venujem všetkým zrejme ehm, najmä teda slečnám :D, ktoré majú rady Jamesa Pottera rovnako ako ja :D, ale aj jednému chlapcovi, ktorý dnes taktiež oslavuje narodeniny - je to môj veľmi dobrý kamarát, ktorému aj touto cestou do susednej republiky prajem všetko len to najlepšie (aj keď si to tu zrejme neprečíta, ale nevadí :D).
Neviem či to niekto dočítal až sem, ale ak áno - prajem Vám príjemné čítanie a krásny deň! :)




"Hráči! Do postelí!" zakričal som zo schodov, aby ma bolo lepšie počuť. Všetci moji spoluhráči začali nahnevane šomrať. Nič iné som ani nečakal. Bolo len desať hodín večer a klubovňa pred zajtrajším zápasom praskala vo švíkoch. Disciplína však bola disciplína. Najmä keď zajtra malo ísť o tak veľa.
"Ale no tak, Paroháč, nechaj ich tu ešte chvíľu," ozval sa Sirius, ktorý sa práve o niečom bavil s našou triafačkou, Mandy.
"Ani nápad Tichošľap, zajtra hráme najdôležitejší zápas sezóny," schladil som ho.
"A hlavne tvoj posledný zápas na Rokforte," zahundral Sirius a pár ľudí sa potichu zachichotalo.
"Tak bude to?!"
Všetci šiesti sa napokon postavili a lenivo odkráčali do spální. Dúfal som, že zajtra sa budú na ihrisku pohybovať o čosi svižnejšie.
Sirius sa na mňa zamračil. "Mohol si mi dať ešte päť minút, už som ju mal nalomenú."
"Jasné, Tichošľap, tebe vždy stačí len päť minút," zasmial som sa.
Sirius si pohŕdavo odfrkol a mávol rukou. "Kašlem na to, idem tiež spať."
Pobavene som ho sledoval ako kráča hore schodmi a rozmýšľal som, či zostane verný svojej dlhoročnej tradícii. Uškrnul som sa. Ani tento krát nesklamal. Úplne na vrchu schodiska zastal a otočil sa.
"Kto zajtra vyhrá?" zvolal.
"CHRABROMIL!" ozvalo sa ako na povel.
"Tak poďme spať, nech sme zajtra svieži aj my - fanúšikovia," zaškeril sa Sirius a na moje počudovanie sa niekoľko piatačiek okamžite zodvihlo a smerovalo k dievčenským spálňam. Nikdy som neprišiel na to, ako to Sirius robí. Všetky dievčatá z neho boli paf. Teda až na moju Lily. Postupne sa miestnosť začala vyprázdňovať úplne, ako poslední odchádzali Námesačník s Červochvostom.
"Ideš?" obrátil sa na mňa Remus.
"Za chvíľu," ukázal som smerom k oknu a keď Námesačník zistil, čo je vo veci, chápavo sa na mňa usmial.
Napokon sme zostali v klubovni len dvaja. Nemohol som sa na ňu vynadívať. Ležala opretá na pohovke pod okenným rámom a tvár mala napoly zakrytú hrubou knihou s jasnomodrým obalom. Jej tmavočervené vlasy boli nedbalo rozhodené na vankúši a medzi obočím sa jej črtala tenká vráska, mávala ju tam vždy, keď sa sústredila. Lily Evansová. Dokonalosť sama. Moja Lily Evansová. Posadil som sa na okraj pohovky a nohy som jej opatrne položil na seba.
"A pre teba neplatí príkaz ísť do postele? Si predsa tiež hráč," usmiala sa pobavene, no stále hľadela do knihy.
"Omyl, láska, ja som kapitán."
"Aha, tak prepáč," zaškerila sa. "Ale predsa len, myslela som si, že chceš vyhrať svoj posledný zápas na škole. A keď ešte k tomu ide o tak veľa. Potrebuješ sa predsa vyspať," povedala láskavým hlasom a konečne sa na mňa pozrela.
Jej smaragdovozeleným očiam som jednoducho nedokázal odolať.
"Jediné čo teraz potrebujem, si ty," zašepkal som priškrteným hlasom a rukou som ju pohladil po nohách. S jemným úsmevom na perách odložila knihu a posadila sa.
"Len teraz?" nadvihla vyzývavo obočie a ja som mal pocit, že mi srdce vynechalo zopár úderov.
"Nie, navždy," povedal som po pravde a ruka mi automaticky vybehla k jej hebkému krku a voňavým vlasom.
"Ach, James," zašepkala mi do ucha a nežne sme sa pobozkali.
Po chvíli sa však odtiahla. "Aj tak si myslím, že by si už mal ísť spať. Zajtra ťa bude mrzieť, že si unavený. A ja nechcem byť príčinou vašej prehry," zamračila sa.
Ani netušila, akú hlúposť práve povedala. Veď práve kvôli nej budem musieť vyhrať zápas.
"Prehry?" usmial som sa na ňu. "Lily, ak budeš niečoho príčinou, tak jedine našej výhry."
"Tak v tom prípade poď sem," povedala mi tónom, akým zvykla rozdávať prefektom príkazy na spoločných schôdzach a stiahla ma na seba.
"Ale toto je na dnes posledný," usmiala sa a ja som opäť pocítil sladkosť jej pier.
"Ehm, ehm," ozval sa od schodov známy hlas. "Nerád ruším KAPITÁNA, ale už by mal ísť spať, lebo ak kvôli jeho ponocovaniu zajtra vyhrá metlobalový pohár namiesto nás Slizolin, tak..."
Pri predstave, že by som zajtra nevyhral, mi zovrelo žalúdok.
"Fajn, Tichošľap, vzdávam sa," zahundral som a vyčítavo som sa na neho pozrel. Stál hore na schodisku a ruky mal založené na hrudi.
"Zlatko, vyzerá to tak, že už budem musieť ísť," pošepkal som Lily a pobozkal ju na dobrú noc.
"Sladké sny," povedala mi potichučky a obdarila ma tým najkrajším úsmevom pod slnkom.
"To sú vždy, lebo sú o tebe," odvetil som jej po pravde.
"To teda sú Lily, a my to musíme každú noc počúvať," prevrátil Sirius očami. Žalobaba v mužskom vydaní.
Lily sa však pobavene zasmiala, akoby jej Siriusova posledná veta zalichotila. "Dobrú noc, Sirius."
"Dobrú Lil, a tiež by si mala ísť spať, zajtra je Jamesov najdôležitejší zápas," poúčal ju otcovským tónom Sirius a pri posledných slovách na ňu priateľsky žmurkol. Bol som šťastný, že sa tí dvaja tak rýchlo skamarátili. Sirius mi totiž bol ako vlastný brat a bez Lily som si už život ani nevedel predstaviť.
"Jasné," odpovedala mu a kým sme zašli za roh, stihol som jej ešte zamávať.
"Takže zajtra, hm?" opýtal sa ma zamyslene Sirius pred dverami do našej spálne.
"Tak, tak," pritakal som.
"Bojíš sa?"
"Trochu," priznal som.
"Kedy to chceš urobiť. Po zápase?"
"Nechaj sa prekvapiť," zaškeril som sa na neho a v duchu som si predstavoval jeho tvár, keď sa to zajtra dozvie.
"Tajnostkár," vyplazil na mňa jazyk a potichučky sme vkĺzli do izby, aby sme nezobudili Remusa s Petrom, ktorí už pokojne spali.
V posteli som sa dlho do noci prehadzoval a rozmýšľal som nad nadchádzajúcim dňom. Napokon som však zavrel oči a predstavil som si Lilinu tvár - tak ako vždy pred zápasom, keď som nevedel zaspať- a otvoril som ich až ráno, keď bolo treba vstávať.

*

Zobudil som sa skoro, ešte za svitania, keď väčšina fakulty ešte pokojne spala. Kým som sa obliekal do metlobalového dresu, rozmýšľal som nad Lily. A nad nami. Nad naším prvým stretnutím, nad tým, ako som ju prvýkrát pozval na rande a nad tým, ako ma celé tie roky odmietala. Nad jej prvým "áno", nad naším prvým bozkom, nad jej hypnotizujúcimi zelenými očami a dlhými tmavočervenými vlasmi, nad drobnými pehami na jej nose a okrúhlym materským znamienkom pod jej ľavým kolenom. Nad jej hebkými červenými perami a nad tým, ako nebesky krásne znie jej smiech...
Potom som sa po špičkách presunul dole do klubovne a posadil som sa do kresla. Zámerne som si vybral to oproti oknu, z ktorého bolo jasne vidieť na metlobalový štadión. Tam sa dnes všetko rozhodne. Ani neviem, ako dlho som sa tam sedel. Z myšlienok ma vyrušila až Lilina ruka, položená na mojom ramene.
"Si v poriadku?"
"V tom najlepšom," odvetil som jej a pokúsil som sa o úsmev, hoci som sa vo vnútri celý chvel. "Dnešok patrí nám."
"Tak teda poďme na raňajky, musíš pred zápasom niečo zjesť," povedala starostlivým tónom a spoločne sme sa vybrali do Veľkej siene. Ľudia nás zastavovali a priali mi veľa šťastia, ale takmer som ich nepočúval. Všetko čo som robil, bolo poslušné prikyvovanie a ďakovanie. Stále som musel myslieť na niečo iné. Jediní, kto na nás zazeral, boli Slizolinčania. Akurát okolo nás prechádzala jedna z nich a škaredo sa zadívala na Lily. Automaticky som si ju prisunul ešte tesnejšie k sebe. Prekvapene na mňa pozrela.
"Lily, na štadión pôjdeš so Siriusom a Remusom, dobre?" pozrel som sa na ňu s obavami, tušil som, že sa jej nebude páčiť ochranársky tón môjho hlasu. Ale potreboval som aby šla s nimi aj kvôli niečomu inému. Musel som dopredu vedieť, kde bude sedieť...
Na moje počudovanie sa zasmiala. "Ale James, hádam si nemyslíš, že by mi šli niečo spraviť. Alebo že by som sa nevedela ubrániť."
"Len mi to sľúb, prosím," zadíval som sa jej do očí. Chvíľu sa zdalo, že premýšľa, no potom prikývla.
"Sľubujem."
Vo Veľkej sieni to už vrelo. Keď sme vošli dovnútra, Sirius stál na chrabromilskom stole a miestnosťou sa ozývalo skandovanie mien hráčov z nášho tímu. Blázon.
"Vieš, že ako hlavní prefekti by sme mali zasiahnuť," snažila sa Lily prekričať ten hluk. Moja Lily, zodpovedná ako vždy. No nedalo mi pokaziť priateľovi a zvyšku spolužiakov radosť.
"Povedala som, že by sme mali, nie že to chcem urobiť," zasmiala sa. Bola proste skvelá.
"Pán Black, dosť!" ozval sa spoza našich chrbtov hlas profesorky McGonagallovej. Všetci, okrem Siriusa, okamžite stíchli.
"MAN-DY GREE-NO-VÁ...!" jačal akurát Sirius meno našej triafačky, keď si ju konečne všimol.
"Pán Black, zlezte láskavo z toho stola."
"Prepáčte pani profesorka, nechal sa som sa uniesť," pozrel sa na ňu s nevinným výrazom na tvári. Teda aspoň takým nevinným, akým to bolo v prípade Siriusa Blacka možné.
"Skutočne som rada, že tak oduševnene podporujete náš tím, ale nechajte si to až na štadión. Inak by som vám musela strhnúť body, a to by ste určite svojej fakulte neurobili," zahlásila prísnym hlasom.
Sirius okamžite rezko zliezol dole.
"Výborne," skonštatovala a potom sa obrátila k nám dvom. Zacítil som, ako sa Lilina ruka jemne zachvela, zrejme čakala pokarhanie. Ako hlavní prefekti sme samozrejme boli povinní zasiahnuť. No namiesto toho sa profesorka na nás usmiala.
"Pán Potter, Slizolin dnes ani omylom nemôže vyhrať. Ukážte im to!" zašepkala potichu a kým kráčala k učiteľskému stolu, všetci traja sme vyjavene hľadeli na jej chrbát.
"No tak toto je niečo," zarehotal sa Tichošľap, "všimli ste si ten chrabromilský odznak, čo mala pripnutý na habite?"
Popravde, nevšimol. Mysľou sa mi preháňali úplne iné veci.

Raňajky prebehli v pokojnom duchu, Sirius ako vždy mlel na plné obrátky, vôbec som netušil o čom. Všimol som si, že Lily ma jedným očkom zvedavo pozoruje, zrejme sa jej zdalo divné, že dnes nekomunikujem s Tichošľapom ako zvyčajne. Inokedy sme patrili k najhlučnejším skupinkám vo Veľkej sieni.
"Myslím, že by som už mal ísť. O pätnásť minút máme zraz v šatni," zaklamal som a vlepil som pritom na Liline líce letmý bozk. V skutočnosti som mal ešte dobrú pol hodinu.
Obaja sa postavili, aby ma mohli vyprevadiť.
"Tichošľap, Lily pôjde na zápas s tebou a Námesačníkom, nespustite z nej oči, keby si videl ako po nej dnes zazerali Slizolinčania... Mám taký pocit, že by boli ochotní urobiť čokoľvek, aby ma vyradili z dnešného zápasu," obrátil som sa ešte pri dverách na Siriusa.
"Rozkaz šéfe, som pripravený za ňu položiť aj život," zasalutoval s pobaveným úškrnom na tvári, no ja som vedel, že to myslí vážne. Bál sa o ňu rovnako ako ja. Vedel aká je pre mňa dôležitá.
Lily však prevrátila očami a spravila pár krokov smerom ku mne, aby ma mohla objať. "Veľa šťastia," zašepkala mi do ucha.
"Ďakujem," odvetil som priškrteným hlasom a po bozku pre šťastie som sa pobral do izby, po svoju metlu.
"Hej, Paroháč, zlom väz!" zavolal za mnou ešte na poslednú chvíľu Tichošľap a ja som vedel, že jeho prianie sa nevzťahuje len na metlobalový zápas.
Z Chrabromilskej veže som sa s metlou v ruke vybral priamo k štadiónu.
"Á, tu ste, pán Potter," pozdravil ma s úsmevom rozhodca - pán Brown. "Už som vás čakal."
"Ešte raz vám ďakujem za tú možnosť," oplatil som mu úsmev.
"Ale pán Potter, to predsa nie je žiadny problém. Overoval som to v pravidlách, dokonca som to konzultoval i s jedným kolegom z druhej ligy. A keď dal na to súhlas aj profesor Dumbledore... Máte to?" opýtal sa ma a otváral pritom drevenú debničku s loptami.
Rukou som zašmátral vo vrecku a vytiahol som drobnú štvorcovú škatuľku, ktorú som už pár mesiacov starostlivo skrýval pod svojou posteľou.
"Hm, máte dobrý vkus," skonštatoval pán Brown, keď som mu podal prsteň a pozorne si ho zo všetkých strán poobzeral.
"Ďakujem," vyjachtal som zo seba.
"Tak do toho," podal mi ohnivú strelu a s úsmevom ma sledoval, ako mávam prútikom. Trvalo mi hádam tri mesiace, než som sa v knižnici dopátral k tomuto zaklínadlu. Poza Lilin chrbát, prirodzene.
Keď som bol hotový, pobral som sa za zvyškom tímu do chrabromilskej šatne. Mandy sa nervózne prechádzala tam a späť a John sedel úplne v kúte a s nešťastným výrazom na tvári hľadel do zeme.
"No konečne," rozhodil rukami David, keď som vošiel dovnútra.
"Mysleli sme, že zostaneme bez kapitána," hnevala sa Mandy.
"Už som tu, hádam ste si nemysleli, že by som vás nechal v štichu," snažil som sa ich upokojiť, pretože som dobre vedel, že za nich hovorí len predzápasová nervozita.
"James, vážne je to nutné?" ozval sa slabým hlasom John a zodvihol bledú tvár.
"No tak, trénovali sme v takejto zostave už dlhšie, zvládneme to," povzbudzoval som ho, hoci som úkosom videl pochybovačné pohľady ostatných členov tímu.
"Ty to zvládneš určite, ale čo ja..." oponoval mi John a jeho tvár bledla čoraz viac.
"Tak, Chrabromil, ešte raz si prejdeme taktiku!" prerušil som ho pre istotu a celé družstvo sa zhŕklo do kruhu okolo mňa. Mojím streleným nápadom sprvu neboli nadšení, trvalo to zhruba týždeň, kým pochopili, že to myslím s výmenou pozícií vážne a ďalší týždeň mi zabralo presvedčiť ich, že to musia tajiť až do poslednej chvíle. Aj preto boli naše tréningy uplynulý mesiac pre verejnosť uzavreté a zvyšok fakulty frfľal.
Keď sme si konečne ešte posledný krát zopakovali všetky pokyny, zostával akurát čas na doplnenie výstroja. O päť minút sa už šatňami ozýval hlas pána Browna: "Družstvá, nastúpte! Už je čas!"
Ešte som stihol zhrbeného Johna potľapkať po pleci a už sme v spoločnosti Slizolinčanov kráčali na ihrisko.
Privítal nás hlasný jasot divákov a ja som mal konečne možnosť rozhliadnuť sa po štadióne. Bolo to veľkolepé, tribúny praskali vo švíkoch a odvšadiaľ, okrem slizolinskej časti, sa ligotala chrabromilská zlatá v spojení so šarlátovo červenou. Z našej tribúny sa v tej chvíli ozval ohlušujúci rev. Až po chvíľke som si uvedomil, že ho vydáva lev, namaľovaný na jednom z najväčších transparentov. Očami som našiel Lily a všimol som si jej samoľúby výraz. Určite to bola jej robota, podvedome som sa uškrnul a žalúdok mi spravil ďalšie salto. Tímu to zjavne dodalo sebadôveru a ja som Lily v duchu ďakoval. Keď som sa na ňu znovu pozrel, akurát bola v náručí Siriusa a všetci traja aj s Remusom sa smiali. Len jedným uchom som počúval poučenia pána Browna o základných pravidlách. Toto som mal za sebou už snáď tisíckrát.
"VÍTAME VÁS NA POSLEDNOM ZÁPASE TEJTO SEZÓNY - CHRABROMIL VERZUS SLIZOLIN!" ozval sa z komentátorského mikrofónu hlas Bystrohlavčana Marka.
"V TEJTO CHVÍLI JE TO KTO Z KOHO. VÍŤAZ DNEŠNÉHO SÚBOJA TOTIŽTO ZÍSKA CELKOVÉ PRVENSTVO A STANE SA VÝHERCOM METLOBALOVÉHO POHÁRA! ZÁPAS SA NÁM O MALÚ CHVÍĽOČKU ZAČNE, HRÁČI SA PRÁVE ROZOSTUPUJÚ A SADAJÚ NA SVOJE METLY."
Ihriskom sa ozval prenikavý hvizd rozhodcovskej píšťalky, prehadzovačka vyletela do vzduchu a my sme sa vzniesli do výšky. Pár metrov nad zemou zo mňa ako mávnutím prútika takmer všetka nervozita razom opadla. Lietanie bol nádherný pocit. Donedávna ten najkrajší pocit na svete. Až kým som nezískal Lily...
Hra sa začala dobre, David zachytil prehadzovačku a okamžite ju prihral Mandy. Divákom netrvalo dlho, kým si všimli, že hrám na pozícii stíhača.
Počul som z mikrofónu Markov zmätený hlas, keď to zistil, videl som zdesené výrazy na tvárach ľudí v publiku, ba aj profesorku McGonagallovú, rozrušene mávajúcu rukami a vyhrážajúcu sa mi, hoci vedela, že jej to nebude nič platné - no všetko z toho som vnímal zhruba na polovicu. Musel som sa sústrediť na jediné - na ohnivú strelu. Za celý zápas som si dovolil len dve rozptýlenia pozornosti - keď Mandy strelila prvý gól a Frederic šikovne chytil strelu, mierenú do jednej z našej obručí. Diváci tlieskali a hulákali, lev na transparente reval a ja som sa musel maximálne koncentrovať. Slizolinský stíhač Hopkins bol dobrý. Ba viac než dobrý. Nedal mi dýchať ani na jedinú sekundu. No ja som bol minimálne v ten deň lepším stíhačom. On chcel získať ohnivú strelu len kvôli získaniu metlobalového pohára. No pre mňa to malo aj iný význam a to ma robilo oveľa silnejším hráčom. Vyhrávali sme a ja som si dovolil ešte jeden pohľad na Lily, napäto stojacu na vrchole chrabromilskej tribúny. Tmavočervené vlasy sa jej leskli na slnečnom svetle, takmer ako... bol som práve tesne nad zemou, cítil som, že Hopkins mi je v pätách a vtedy som ju uvidel. Vznášala sa priamo oproti mne, drobná, zlatistá, leskla sa na slnku podobne ako Liline pramene vlasov. Natiahol som ruku a bola moja.
"NEVERÍM VLASTNÝM OČIAM! MÁ JU! JAMES POTTER CHYTIL OHNIVÚ STRELU! CHRABROMIL VYHRÁVA!" Štadiónom sa ozýval nadšený jasot publika a doteraz vôbec najsilnejší rev chrabromilského leva.
Kým sa všetci stihli spamätať, čo najrýchlejšie som sa vzniesol do výšky a zozadu som obletel štadión. Na vrchu našej tribúny som potichučky zosadol z metly. Lily akurát stála na špičkách a zmätene sa obzerala po ihrisku, rovnako ako zvyšok divákov. Sirius však otočil hlavu a žmurkol na mňa. Urobil krok vzad a potiahol nič netušiaceho Remusa za habit. Ten sa prekvapene otočil a ja som mu ukazovákom na perách naznačil, aby bol potichu. Pokýval hlavou a pridal sa ku Siriusovi. Už predo mnou stála len samotná Lily. V tej chvíli si všimla, že obaja zmizli.
"Lily?" oslovil som ju nesmelým hlasom.
Prekvapene sa otočila a zmätene sa pozrela na nich dvoch a potom zase na mňa.
"James?"
"PRÁVE SA MI PODARILO ZAHLIADNUŤ STROJCU DNEŠNÉHO VÍŤAZSTVA! VÁŽENÍ, UPRIAMUJEM VAŠU POZORNOSŤ NA POSLEDNÝ RAD CHRABROMILSKEJ TRIBÚNY," ozýval sa akoby z diaľky Markov hlas.
Všetci ako na povel stíchli a ja som videl stovky očí, hľadiacich priamo na nás dvoch. V duchu som sa modlil, aby sa Lily neotočila a neuvidela ich, určite by mi od určite hanby ušla preč.
Odložil som metlu, opatrne som k nej podišiel a chytil som ju za ruku, aby som jej do nej mohol vložiť ohnivú strelu. Nechápavo sa mi pozrela do očí. Zrejme si to vôbec neuvedomila. Potom prekvapene zamrkala očami.
"Čo to má znamenať?" zmohla sa nakoniec na prvú otázku.
"No tak, pozri sa," pobádal som ju.
Videl som, ako sa zhlboka nadýchla a roztvorila dlaň. Drobná ohnivá strela jemne zatrepotala svojimi zlatými krídelkami, no zostala stáť na mieste.
Lily sa na mňa prekvapene pozrela a pokrčila plecami. I bez slov bola taká roztomilá... Na chvíľu som zadržal dych, no zbytočne.
Kúzlo fungovalo, strela sa pomaly otvorila a do dlane jej vypadol jej obsah.
Pristúpil som ku nej bližšie a kľakol som si na koleno. Túto scénu som si prehrával v hlave snáď i tisíckrát, no nikdy by som si nebol pomyslel, že sa pri tom budem tak chvieť.
"TAK TO MA PODRŽTE, BUĎ ZLE VIDÍM ALEBO SI JAMES POTTER PRÁVE KĽAKOL!" ozval sa do napätého ticha hlas Marka Swifta, akoby ma chcel ešte viac znervózniť.
Lily sa na mňa neveriacky dívala a v ruke sa jej leskol prsteň, ktorý som spolu so Siriusom vyberal ešte cez vianočné prázdniny. Prišiel čas na otázku. Hoci som si to nespočetne veľakrát nacvičoval s Tichošľapom, nakoniec som ju formuloval aj tak úplne inak. Tak, ako som to v tej chvíli, pri pohľade do jej jasnozelených očí, plných očakávania, cítil.
"Lily Evansová, spravíš ma tým najšťastnejším čarodejníkom pod slnkom a staneš sa mojou ženou?" opýtal som sa tak potichu, aby to nikto okrem nej nemohol počuť.
Neviem koľko presne trval ten moment, než odpovedala, no mne to pripadalo ako večnosť.
"Áno - nie, áno - nie, áno -nie..." vírilo mi v hlave, kým moje myšlienky neprerušil jej nežný hlas.
"Áno," zašepkala a v očiach sa jej zaleskli slzy. Zostal som kľačať ako obarený, akoby som stále nemohol uveriť jej odpovedi. Usmiala sa na mňa a ja som sa konečne spamätal. Vyskočil som na nohy a prsteň, ktorý ešte stále ležal na jej otvorenej dlani som jej trasúcimi sa rukami navliekol na prst.
"POVEDALA ÁNO!" reval z plných pľúc Sirius, kým sme sa za ním objímali. Až vtedy mi to snáď všetko došlo a ja som mohol bez mihnutia oka o sebe vyhlásiť, že som nepochybne najšťastnejším mužom na svete. Štadiónom sa ozval nadšený potlesk a radostné ovácie.
To ma trochu prinavrátilo späť do reality a rýchlo som sa poobzeral okolo seba. Spolužiaci sa začali presúvať, zjavne mali všetci v úmysle blahoželať nám práve v tejto chvíli. Našťastie som to tak trochu očakával.
"Lily, teraz príde tá horšia časť," povedal som jej náhlivo.
"Prosím?"
"Tá improvizačná časť," vysvetľoval som jej a usádzal som ju za seba na metlu. "Len sa ma pevne drž," poprosil som ju a s ľahkosťou sme sa vzniesli do vzduchu. Cítil som, ako ma Lily silno objala rukami okolo pása.
"Vysvetli im to!" zakričal som na Siriusa, ktorý nadšene prikývol.
"Ale čo pohár? Kto ho prevezme, keď tu nebudeš?" zaujímal sa Remus.
"Myslím, že John si to dnes zaslúži najviac," zasmial som sa úprimne a spomenul som si na chudáka Johna a na to, ako sa počas dnešného zápasu natrápil. Vo chvíli, keď som chcel odletieť, zastavil nás hlas profesorky McGonagallovej, ktorá sa zrazu objavila vedľa Siriusa. "Pán Potter, snažte sa vrátiť do večierky," zakričala a rozrušene smrkla do snehobielej vreckovky, ktorú držala v ruke. "A bolo to... krásne," povedala dojatým hlasom, "gratulujem vám, obom. Ale teraz už bežte... teda leťte, lebo vás vaši priatelia nechtiac udusia za živa svojimi gratuláciami."
"Ďakujeme pani profesorka," ozvala sa Lily, ktorá vyzerala, že sa už trochu spamätala z udalostí predošlých minút.
"A nie že sa gdesik dolámete!" stihol za nami ešte zavolať Hagrid, kým sme obleteli štadión.
"Kam ideme?" zvedavo sa ma opýtala Lily
"Nechaj sa prekvapiť," uškrnul som sa.
"James? Preto si bol dnes stíhačom? Aby si mohol chytiť tú ohnivú strelu?"
"Presne tak. Aby si nikdy nezabudla na tento deň. A aby si vedela, že pre teba urobím aj nemožné."
"Myslíš, že sa na nás nahnevajú?" ukázala prstom na vzďaľujúci sa metlobalový štadión. Z ľudí na ňom už zostali len drobné bodky.
"Stopercentne," zasmial som sa, "ale neboj Lily, večer nám to všetko zrátajú, ako náhle prekročíme bránu Rokfortského hradu."
Prekrásne sa zachichotala.
"James?"
"Hm?"
"Ľúbim ťa." Srdce mi vynechalo úder.
"Aj ja teba, láska."
Keď sme začali klesať k zemi, Lily si zaborila hlavu do môjho chrbta a ja som vtedy vedel jediné - už nikdy, ale naozaj nikdy nás dvoch od seba nikto neodlúči.
Lily Potterová - ach ako krásne to znelo...


Sľúbené video: Everybody loves James Potter (autorkou je nathfairy)





 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 SeleneBlack SeleneBlack | E-mail | Web | 27. března 2012 v 10:30 | Reagovat

Nádherné, ako som písala aj predtým :-) :-) úplne najkrajšie... nemám čo dodať
P.S. Všetko najlepšie, Paroháč :-)

2 Shin Shin | E-mail | Web | 27. března 2012 v 14:19 | Reagovat

Jáááj krásna poviedka, úžasné video... Jáj nechápem ako to robíš dievča!

3 Mia Mia | 27. března 2012 v 15:10 | Reagovat

Je to úžasné, proste skvelé :-) Strašne zlatý bol James ako sa bál a... proste úžasné :-) A podotýkam, že aj video je veľmi pekné :-)
Pridávam sa :-) Všetko najlepšie James :-)

4 Nienna Nienna | E-mail | Web | 27. března 2012 v 18:41 | Reagovat

Baby, všetkým trom vám veľmi pekne ďakujem ;-)

5 Peťa Peťa | Web | 27. března 2012 v 19:35 | Reagovat

Aj keď som to už čítala a vedela som,ako to dopadne,aj tak som bola napätá,nadšená a neviem čo ešte :-D Aj to video bolo úžasnééé...:-) James forever ;-)

6 Peťa Peťa | Web | 27. března 2012 v 19:35 | Reagovat

Pradupovediac som trošku na tú poviedku aj zabudla :-D

7 Nienna Nienna | E-mail | Web | 27. března 2012 v 19:52 | Reagovat

[5]:[6]: Peti, úprimne, aj ja som celkom zabudla, keď som ju dopísala :-)Ďakujem za koment a teda, aké boli prijímačky? ;-)

8 Peťa Peťa | Web | 27. března 2012 v 20:34 | Reagovat

[7]: Psycho :-D A zistila som nový objav - v panike človek príde aj o zdravý rozum :-D Niečo som vedela,niečo natipovala a niečo som nechala tak :-) uvidíme v nasledujúcich dňoch aké sú prognózy môjho budúceho študentského života a kde nakoniec zakotvím :-)

9 Eňa Eňa | E-mail | Web | 27. března 2012 v 23:16 | Reagovat

Krása! Krása! Krása!
Tie Jamesove pocity boli žúúžo!

10 Nienna Nienna | E-mail | Web | 28. března 2012 v 8:29 | Reagovat

[8]: Tak, hlavne že to už máš za sebou, držím prsty nech to dobre dopadne ;-)

[9]: Vďaka ;-)

11 Hagginka Hagginka | E-mail | Web | 31. března 2012 v 21:18 | Reagovat

MILUJEM Jamesa, MILUJEM metlobal, MILUJEM Jamesa hrajúceho metlobal !!! :-D
Tak si ma potešila, že si takéto niečo napísala júúúúúj :-)
A James je najlepší, aj vždy bude !!! Čo tam po Snapeovi !

12 Nienna Nienna | E-mail | Web | 31. března 2012 v 22:05 | Reagovat

[11]: :-D Aký nadšený koment, to ma teší ;-) Som rada, že sa páčilo a jasné, James je jednotka 8-)

13 Mišina Mišina | 10. dubna 2012 v 12:23 | Reagovat

Áááno toto je proste o 10000000000000% lepšie než to prvé áno áno mám pocit akoby som bola ľadová kocka vo vriacej vode proste uplne rozztopená  snape môže ísť akurát tak do kelu!! ja proste milujem  JAMESA POTTERA!!!!

14 Nienna Nienna | E-mail | Web | 10. dubna 2012 v 17:33 | Reagovat

[13]: :D Tak to bolo dobré prirovnanie :-) Ďakujem krásne za koment ;-) A jasné - Everybody loves James Potter :-D

15 Janka Janka | 1. září 2012 v 19:56 | Reagovat

Krása. Viem že asi najviac ľudí miluje Jamesa ale ja si nemôžem pomôcť, u mňa proste najviac boduje Sirius :D <3

16 Nienna Nienna | Web | 3. září 2012 v 18:17 | Reagovat

[15]: Myslím, že nie si jediná ;-) Ďakujem za koment ;-)

17 Wladka Wladka | Web | 12. června 2015 v 12:17 | Reagovat

ok, rozumiem, ze v canone skoncil James s Lily a nevadi mi to, ale poviedky s s Lily velmi nemusim
ale tato bola pekna,
mas krasny blog, len skoda, ze sa zameriavas na par, ktory neoblubujem

18 Nienna Nienna | 13. června 2015 v 15:00 | Reagovat

[17]: Ďakujem ;-) Nuž, každý máme iný vkus :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 





Disclaimer:All publicly recognizable characters, settings, etc. are the property of their respective owners. The original characters and the plot are property of the author. The source of all used pictures will be disclosured after clicking on the image. No money is being made from this work. No copyright infrigment is intended.