Zabudnuté priznanie

28. července 2012 v 10:45 | Nienna |  Jednorázovky
Ahojte, dnes prinášam jednorázovku, v ktorej výnimočne nevystupujú Lily & James, ale niekto iný. Nepoviem kto, sami na to prídete :-) Prajem vám príjemné čítanie a pekný deň :-)



Čo by ste robili, keby vás od smrti delilo možno len pár hodín či minút? Išli by ste sa rozlúčiť s vašimi najbližšími a svoje posledné chvíle by ste strávili v ich spoločnosti? Alebo by ste urobili niečo poriadne bláznivé, na čo ste celý život zbierali odvahu?
Nuž, ja som neurobil jedno ani druhé. Sedel som v zapadnutom prázdnom bare na Madison Street, kde stálo malé mestské bábkové divadlo, do ktorého ma kedysi vodievala stará mama a nepríčetne som hľadel na strop.
Viseli odtiaľ obrovské umelé pavučiny a tekvice, slúžiace ako svietniky, poukladané po celej miestnosti nasvedčovali tomu, že sa oslavoval Halloween. Barom sa ozývala tichá pieseň a jej prehnane pomalé tempo ma doslova ubíjalo.
"Čo si dáte?" oslovil ma barman a skúmavo sa na mňa zahľadel. Musel tam stáť už dlhšiu chvíľu, no ja som si ho nevšimol. Bol navlečený do kostýmu upíra a po brade mu stekali falošné kvapky žiarivo červenej krvi.
"Hm?" zareagoval som zmätene. Nedokázal som si poriadne usporiadať myšlienky.
"Pýtal som sa, čo vám nalejem," odvetil o čosi hlasnejšie. Asi si myslel, že mám slabý sluch.
"Ach tak," konečne som pochopil, "to je jedno. Čo vám príde prvé pod ruku," pokrčil som plecami a v duchu som si prial, nech je to niečo poriadne silné.
Upír vylovil spod pultu lesklú poloprázdnu fľašku a ukázal mi etiketu. "Škótska whiskey, skvelý ročník. Asi najlepšie, čo tu máme. Môže byť?"
"Iste," prisvedčil som a sledoval ho, ako mi chystá pohár a leje do neho zlatistú tekutinu.
Keď ho postavil predo mňa, bez váhania som ho na jeden hlt vyprázdnil. Bol to celkom príjemný pocit. Alkohol v ústach ma pálil a štípal, a tak som sa mohol na krátky moment sústrediť len na to.
Muž nadvihol obočie a neušiel mi ani jeho pobavený výraz. Nevadilo mi to, koniec koncov, bol som na také zvyknutý. "Ešte jeden?" opýtal sa nenútene.
Bez slova som prikývol a v okamihu sa môj pohár znovu naplnil.
"Je pekná?" opýtal sa ma barman z ničoho nič.
"Kto?" nechápal som.
"Tá žena predsa."
Nerozumel som o čo mu ide.
"Aká žena?"
"Takže v tom nie je žiadna žena?" začudoval sa. Asi tu predo mnou sedelo už viacero trosiek, podobných mojej maličkosti a mal s nimi svoje skúsenosti, ktoré sa snažil aplikovať i na mňa.
"Nie je," pokrútil som hlavou.
"Hm." Nevedel, čo na to povedať. Zrejme šlo doteraz vždy o nejakú ženu.
"Keď som bol malý chlapec, chodieval som sem s babkou do divadla. Každú nedeľu," vypadlo zo mňa zrazu. Netušil som, prečo som s tým začal.
Muž sa na mňa zadivene zahľadel.
"Tak predsa len je v tom nejaká žena," vyhlásil znalecky. "Zomrela?"
"Pred desiatimi rokmi," odvetil som sucho.
"To divadlo zavreli ešte keď som chodil na strednú. Ale tiež som ta ako dieťa chodieval. Boli to pekné časy," skonštatoval a zasnene sa zadíval niekam za mňa.
Bezmyšlienkovite som prikývol na znak súhlasu. "Viete čo mi vždy vravievala?"
Bola to viac menej rečnícka otázka a tak som po krátkej odmlke pokračoval. "Synku, rodina a priatelia sú to najdôležitejšie, čo v živote máme. Chráň si oboje. Bojuj za nich, ak bude treba, len si ich chráň."
V miestnosti sa rozľahlo ticho.
"Mala pravdu. Bola to zrejme múdra žena," skonštatoval barman.
"To bola," prisvedčil som a pred očami sa mi objavila zahmlená tvár starej mamy s jej láskavými hnedými očami. "No neposlúchol som ju," dodal som pošepky a cítil som, ako sa mi do očí tlačia slzy.
"Čo tým myslíte?"
"Mali ste niekedy priateľa, ktorý vám bol ako rodina?"
Barman prikývol. "Johny, môj kamoš z materskej školy. Priatelíme sa dodnes."
"A ja som mal takých troch."
"Prečo ten minulý čas?" vyzvedal.
"Zradili by ste niekedy Johnyho?" pozrel som sa mu do tváre.
"Isteže nie," odvrkol trochu namosúrene.
"Ja som ich vymenil."
"Ako vymenil?" nechápal.
"Vymenil som priateľov za niečo viac."
"Čo je viac ako priateľstvo?" oponoval mi okamžite.
"Moc, uznanie, rešpekt..."
Muž pokrútil hlavou a medzi hustým tmavým obočím sa mu zjavila hrubá vráska.
"Pochybujem."
"Rozmýšľam, čo by mi na to povedala moja stará mama," vyslovil som nahlas svoju myšlienku.
"Určite by to pochopila," snažil sa ma uchlácholiť. V žilách mi zovrela krv. Nič nechápal. Nemohol.
"Ale ja som mu ich zapredal. Všetkých! A zničil som ich!" neplánovane som skričal na celú miestnosť.
"Stavím sa, že to nebude také zlé, ako to opisujete. Sú to predsa priatelia, odpustia vám," snažil sa ma upokojiť. Zrejme si nechcel spôsobovať v práci problémy.
Z úst sa mi vydral hlasný posmešok. Muž stojaci za barovým pultom vôbec nevedel o čom rozpráva. Ako by mi mohli odpustiť?
"Prečo ste to vlastne spravili? Prečo ste ich zradili, keď boli vašimi priateľmi?" preťal ticho, ktoré sa po mojom teátre opäť rozhostilo.
Pokrčil som plecami. "Len som im chcel dokázať, že na to mám. Že som toho schopný. Že som niečo viac, než za čo ma celý ten čas mali. Už som nechcel byť viac podceňovaný. Proste som sa chopil svojej príležitosti."
Znovu nastala odmlka.
"Ešte jeden?"
Prikývol som. Alkohol však nemal až taký účinok, ako som očakával. Stále som cítil. A to pre mňa predstavovalo problém. Myslel som si, že mi každú chvíľu vybuchne hlava a rozbije sa na milión drobných kúskov, ktoré sa už nikomu nepodarí pozliepať dohromady. V mysli sa mi znovu objavil obraz starej mamy, a tento krát nezostala ticho. "Sklamal si ma, chlapče." Po zvráskavenej tvári jej stekali potôčiky sĺz a oči, skryté za okrúhlymi okuliarmi, mala plné zármutku.
"Nepomáha?" Barman sa zahľadel najskôr na prázdny pohárik a potom opäť na mňa. Podľa všetkého som musel vyzerať príšerne.
"A čo sa im vlastne..."
Zvyšok otázky som už nepočul. Niekde vonku na ulici sa ozvalo hlasné "PUK" a ja som vedel, že nastal môj čas.
"Tešilo ma," adresoval som upírovi, hodil na pult niekoľko mincí a odkráčal som z baru v ústrety svojmu osudu - v ústrety istej smrti. Nezaslúžil som si nič viac a nič menej.
"Hej, čo sú to za peniaze?" začul som ešte odniekiaľ zozadu nahnevaný barmanov hlas, no nereagoval som.
Vonku ma ovanul chladný vzduch a bolesť hlavy trochu ustúpila.
"Tak tu si," ozval sa mi za chrbtom známy ľadový hlas. Našiel ma oveľa skôr než som predpokladal. Nemal som ho podceňovať.
"Zdravím ťa, kamarát," pokúsil som sa o úškľabok.
"Neopovažuj sa nazývať ma svojím priateľom," odsekol chladne.
Čo bolo potom sa udialo ako v zrýchlenom filme. Akoby som neovládal svoje ústa, z ktorých mi vychádzali akési slová, akoby som neovládal svoje ruky, v ktorých som zvieral prútik tak silno, že mi až zbeleli. Akoby som nepočul hlasný krik a nárek nevinných ľudí, ktorým som spôsobil toľko bolesti a utrpenia. Keď som prišiel o prst, necítil som žiadnu bolesť, jediné na čo som myslel bolo to, ako čo najrýchlejšie uniknúť. Ešte naposledy som sa pozrel do jeho prenikavých šedých očí, no vzápätí sa vymenili za iné. Čokoládovo hnedé, no tento raz nie láskavé, ale ubolené. "Zbabelec," zašepkala mi stará mama, "hanbím sa za teba."
Bolo jednoduché nabrať zvieraciu podobu, moje myšlienky už neboli také hlasné a výčitky svedomia pomaly, ale isto odznievali...

*

"Vy ste tu boli po celú noc?" oslovil ma chlapík v čudnom prevleku, sprevádzaný dvoma ďalšími, vyzerajúcimi rovnako šialene.
Nevedel som odhadnúť, čo to má byť za kostým, ale na nič som sa radšej nevypytoval. Vonku ešte stále vládol chaos z toho výbuchu a ja som v duchu ďakoval Bohu, že ma nechal nažive.
"Áno," prikývol som.
"A bol tu tento muž? Svedkovia ho videli odtiaľto vychádzať." Pred tvár mi vytrčil nejakú skupinovú fotografiu. Netušil som, koľko som toho v ten večer vypil, no ľudia na nej na mňa kývali. Pretrel som si oči chrbtom dlane a zadíval sa na nich znovu. Nepomohlo.
"Bol," prikývol som.
Ku skupinke dobehol ďalší muž v špicatom čiernom klobúku. Dychčal ako blázon, zrejme bežal. "Pane, Black je už zaistený a smeruje aj s eskortou do Azkabanu."
Ich vodca na to nič nepovedal, len súhlasne pokýval hlavou.
"Ten muž mi hovoril niečo o svojich priateľoch," preťal som trápne ticho.
Jeden z mužov na mňa uprel prenikavý pohľad a druhý z nich zašmátral vo vrecku, a vytiahol odtiaľ dlhú drevenú halúzku. Mal som pocit, že som sa ocitol v blázinci.
"Vraj ich zapred..." snažil som sa ozrejmiť im situáciu, no chlapík s drievkom ma predbehol. Priskočil ku mne a priložil mi ho k hlave. "Obliviate," zašepkal.

*

"Nočná šichta na Halloween 1981 bola naozaj zaujímavá. Pamätám si, ako ten muž vkročil do baru a sadol si priamo predo mňa. Bol ako z iného sveta. Takmer ma nevnímal. Nalial som mu najdrahšiu whiskey, akú sme mali a vôbec neprotestoval. Rozprával. A veľa, to viem naisto. No ani za svet si neviem spomenúť o čom. Na druhé ráno som sa zobudil vo svojom apartmáne na Marine Avenue s poriadnou opicou. A... viac naozaj neviem."
"Hm, zaujímavé," prisvedčila blondína a vrhla na mňa nedôverčivý pohľad.
"Hovorím vám pravdu!" bránil som sa, hoci žiadne pochybnosti nahlas nevyslovila.
"Ale ja vám verím," chlácholila ma, hoci jej oči hovorili niečo úplne iné.
Náhle sa postavila a do ruky mi vtisla kúsok tvrdého papiera. "Keby ste si na niečo spomenuli, neváhajte a kedykoľvek sa ozvite."
Kým som sa stihol spamätať, zbalila si zápisník i diktafón a klopkajúc ihličkovými opätkami o drevenú podlahu, opustila bar. Chytil som vizitku do ruky a bez prečítania som si ju vložil do vrecka nohavíc. Prstom som narazil na niečo chladné a okrúhle. Zrejme kúsok kovu. Vylovil som predmet z vrecka a prezrel som ho na svetle. Zvláštne. Podobnú mincu som jakživ nevidel. Nepamätal som si, že by som mal v poslednej dobe medzi hosťami cudzinca. Kov vyzeral takmer ako pravé zlato a pekne sa leskol na slnečnom svetle. Odvtedy som sa každý deň k nemu vracal a snažil som sa spomenúť, odkiaľ sa u mňa vzal, no márne...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 qweser qweser | Web | 28. července 2012 v 10:57 | Reagovat

pekný blog:)

2 Eňa Eňa | E-mail | Web | 28. července 2012 v 16:25 | Reagovat

Tak toto bolo naozaj skvelé... nikdy som to nespravila... ale dnes áno... ľutujem Petra. *LIKE!* :-)  :-)

3 SeleneBlack SeleneBlack | E-mail | Web | 28. července 2012 v 17:19 | Reagovat

Naozaj som  takúto poviedku ešte nikdy nečítala, ale rozhodne sa mi páčila :-)  ;-) Ale teraz už vážne: Kde na tie nápady, sakra, chodíš?? To ich máš niekde pekne zamknuté v čarovnej skrinke a vyberáš, kdeykoľek chceš? :D

4 Peťa Peťa | Web | 28. července 2012 v 19:23 | Reagovat

No tak teda musím povedať,že to bolo úžasne zaujímavo napísané...vážne,klobúk dole,lebo vôbec to nebolo nudné a podobne,ale jedným dychom som to prečítala ;-) :-)

5 Mišina Mišina | 28. července 2012 v 23:41 | Reagovat

Tak toto bolo famózne ;-) Ešte keď to čítaš za riadnej búrky tak to získa čaro keď počuješ tie kvapky v pozadí ... Ja tak isto ako Eňa po prvý krát ľutujem Petra :-| Je to veľmi také pekno-čarovné :-D  :-)

6 Emma Emma | Web | 29. července 2012 v 11:33 | Reagovat

napísala si to tak pekne, že som vôbec prvý krát v živote pocítila ľútosť k petrovi (to už je čo povedať :-D )a ako vždy si dala tomu skvelý koniec :-)

7 Nienna Nienna | Web | 29. července 2012 v 18:06 | Reagovat

[1]: Ďakujem ;-)

[2]: Ďakujem ;-) Ja ho zase až tak veľmi neľutujem :-|, je to jedna z mojich najneobľúbenejších postáv...

[3]: Vďaka Angie, a takú skrinku by som rozhodne brala! ;-)

[4]: Ďakujem, som rada, že ťa to zaujalo... :-)

[5]: Tak som rada, že to aj zapadlo do aktuálneho počasia :D  :-) Moc ďakujem za koment ;-)

[6]: Ďakujem krásne ;-)

8 Mia Mia | 30. července 2012 v 17:56 | Reagovat

Krásne... ako vždy, Nienna :-) Ako povedali aj ja ho trošilinku ľutujem...ale nemal to urobiť, to je tiež pravda... zapredal ich a to sa nemá ... no nič :-) je to famózne :-)

9 NikaRoovy NikaRoovy | E-mail | Web | 30. července 2012 v 21:56 | Reagovat

Moc povedená povídka. Jsi prostě talent! Fakt jsem se poslední dobou zamilovala do HP povídek... :-D

10 Nienna Nienna | Web | 31. července 2012 v 12:11 | Reagovat

[8]: Ďakujem krásne, Mia ;-)

[9]: Vďaka Nika :-)

11 Lucy Lucy | 3. srpna 2012 v 22:33 | Reagovat

bolo to wow.. máš neuveriteľný talent... aj ja som pocítila trochu ľútosti k Petrovi, no mal radšej umrieť ako zradiť svojich priateľov!!!

12 Nienna Nienna | Web | 4. srpna 2012 v 19:40 | Reagovat

[11]: Ďakujem za pochvalu, Lucy ;-)

13 Janka Janka | 31. srpna 2012 v 19:48 | Reagovat

Fakt super napísané, ale najviac asi obdivujem tie tvoje nápady :)

14 Nienna Nienna | Web | 3. září 2012 v 17:46 | Reagovat

[13]: Ďakujem ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 





Disclaimer:All publicly recognizable characters, settings, etc. are the property of their respective owners. The original characters and the plot are property of the author. The source of all used pictures will be disclosured after clicking on the image. No money is being made from this work. No copyright infrigment is intended.