Tomova posadnutosť - pre Selene Black :-)

27. srpna 2012 v 20:26 | Nienna |  Poviedky na prianie

Takže, po dlhšom čase sa znovu ozývam. Musíte ma ospravedlniť, ale v poslednom čase naozaj veľmi nestíham a dosť veľa času venujem skôr čítaniu ako písaniu :-) Čo sa týka písania, pustila som sa do vašich poviedok na prianie, tentokrát bola na rade SeleneBlack :-) Rozhodla som sa, že komentáre pod poviedkami na želanie znovu otvorím, takže môžte znovu zadávať svoje priania (a to aj tí, ktorí už svoju poviedku dostali, alebo už jedno svoje prianie napísali). Chcela by som však povedať, že odteraz nepôjdem pekne po rade, ako to bolo doteraz, ale uprednostním priania tých, o ktorých viem, že môj blog navštevujú - komentujú alebo komunikujú na Facebooku :-)


Okrem toho sa už čoskoro môžete tešiť na prvú knižnú recenziu, zistila som, že ich písanie ma veľmi baví, tak som zvedavá, čo na ňu poviete, či sa vám bude páčiť a budem tak mať motiváciu napísať aj ďalšie. Ale o tom až nabudúce. Tento článok totiž patrí Selene Black a jej poviedke. Jej zadanie bolo - Tom Riddle, školské časy, aby sa do niekoho zamiloval, ale bol pritom zlý. Takže Angie, dúfam, že sa ti poviedka bude páčiť a že sa ti bude chcieť pre ňu vymyslieť aj nejaký názov :-)



Jeseň 1944


Bola iná ako ostatné. Bola krajšia ako ostatné. A mala v sebe niečo, čo ho neskutočne priťahovalo. Nevedel to pomenovať. No vnímal to. Pôsobila na neho ako magnet. Bolo jedno, či sedela v knižnici a tak veľmi sa sústredila na knihu, že sa jej medzi obočím črtala dlhá tenká vráska alebo či debatovala s priateľkami v klubovni a jej zvonivý smiech sa rozliehal celou miestnosťou. Keď sa na ňu pozeral, akoby sa celý svet zastavil. Všetko naokolo vtedy zmizlo a zostali len oni dvaja.
Aj on bol iný ako ostatní. Vo svojom vnútri nosil temnotu, ktorú navonok dokonale zahaľoval maskou elegancie a noblesy. A ona... o tom ani len netušila. No čas, kedy ju mala objaviť sa nezadržateľne blížil.
Nikdy ho veľmi nepoznala. Bol pre ňu len chlapcom z rovnakej fakulty, študujúcim vo vyššom ročníku. Vedela, že dosahuje excelentné študijné výsledky i to, že je pomerne obľúbený. No viac nie.
Ani on ju takmer nepoznal. Vlastne si ju do istého času takmer ani nevšímal. No potom sa jedného dňa čosi zlomilo, a od toho osudného momentu ho už žiadna iná nezaujímala. Často o nej od toho dňa sníval. Noc čo noc ho v predstavách sprevádzali jej zlatisté vlasy a nádherné modré oči. Bol typom človeka, čo dokáže oceniť krásu. Najmä tú vonkajšiu. A ona do jeho predstavy o kráse jednoznačne zapadala.
Jedného mrazivého rána, bolo to v novembri a pod stromami pred hradom sa ešte povaľovalo posledné zažltnuté jesenné lístie, sa zobudil a hoci všetko vyzeralo ako zvyčajne, niečo sa zmenilo. Rozhodol sa. Sny mu už nestačili. Chcel ju. Celú. A jeho rozhodnutie ju malo prenasledovať po zbytok jej života...
"Regina?" začula zamatovo zafarbený hlas, ktorého nositeľa nedokázala na prvý raz identifikovať.
"Áno?" odvetila automaticky a zodvihla hlavu od hrubej učebnice transfigurácie.
Prekvapili ju jeho tmavé oči i o to, ako prenikavo na ňu hľadeli a skúmali každý detail na jej tvári. Cítila, ako jej pomaly, ale isto, líca zafarbuje červeň. Prekvapila ju aj bledá farba jeho pokožky, no nie nezdravo biela, ale žiaduca vznešená biela. Prekvapili ju aj čierne vlasy, lemujúce túto svetlú tvár a vytvárajúce tak dokonalý obraz.
"Myslím, že my dvaja sa ešte nepoznáme," predniesol okamžite a pery sa mu skrútili do sebavedomého úsmevu.
Neodpovedala. Stále nerozumela, prečo oslovil práve ju.
"Ja som Tom, teší ma," predniesol rázne a ponúkol ju ruku. Vo vnútri ju trochu striaslo, keď zacítila na dlani jeho studenú kožu.
"Regina," odvetila jednoducho a v duchu sa karhala za svoju neobratnosť.
Odvážila sa znovu pozrieť na jeho bledú tvár. Stále ju pozoroval rovnako zanietene. Zdalo sa, že rumenec, pokrývajúci jej líca, mu neprekážal.
A on sa nevedel toho pohľadu nabažiť. Taká krásna. A taká krehká. Stačil by jediný silný pohyb rukou. Čo rukou - stačilo by ľahučké mávnutie prútikom a rozbila by sa mu pred očami. Ako krištáľová váza zasiahnutá ťažkým kameňom...
"Regina, máš rada dobrodružstvá?" žmurkol na ňu až chlapčensky šibalsky.
Na chvíľu sa mu zahľadela priamo do očí. Nechápala výrazu jeho tváre, nebolo ľahké ho prečítať. Premýšľala. A on zatiaľ trpezlivo čakal a čítal ten jej. Bola jeho pravým opakom. Otvorená kniha, do ktorej mohol každý nahliadnuť. V duchu si zagratuloval. Už dávno poznal jej odpoveď.
"Á... áno," vykoktala zo seba napokon. Nič iné ani nečakal.
Kdesi za jeho chrbtom sa ozvali cudzie hlasy. Niekto kráčal priamo k nim.
Svižne sa sklonil nad jej hlavu - tak, že ich tváre delilo len pár centimetrov - a zašepkal: "Tak príď dnes o polnoci na Astronomickú vežu."
Takmer zabudla dýchať. Zahmlilo sa jej pred očami a jediné čo pred sebou videla, bol jeho vzďaľujúci sa chrbát. Niekde vo vnútri ju zamrazilo. Ešte aj jeho dych, dopadajúci na jej tvár bol akýsi chladný.
"Čo od teba chcel?" prerušil jej myšlienky čísi hlas.
"Regina, si v poriadku?" ozval sa odkiaľsi ďalší.
Až ruka, mávajúca jej popred oči, ju priviedla späť do reality.
"Čo sa deje?" takmer až odvrkla a skákala pohľadom z jednej svojej priateľky na druhú.
"Pýtala som sa, čo od teba chcel Riddle," vyhlásila čiernovláska a založila si ruky vbok.
"Zavolal ma večer von," odvetila akoby nič a stále ešte vstrebávala význam vlastných slov.
Hnedovláska, stojaca priamo oproti nej prekvapene nadvihla obočie. "Ale on predsa nikdy žiadne dievča ešte..."
"... nezavolal von," dokončila za ňu Regina, "ja viem."
"Regina, nemôžeš s ním ísť," zapojila sa do rozhovoru opäť čiernovláska.
"Ako to myslíš, že nemôžem?!"
"Jednoducho nemôžeš," trvala na svojom dievčina. "Z toho človeka ide niečo..."
"Čarovné," doplnila Regina.
"Megan má pravdu," ozvala sa brunetka. "Z Toma Riddla ide niečo strašidelné. Všetci sa ho boja."
Regina pokrútila hlavou. "Hlúposť. Má veľa priateľov. Často ho vídam v spoločnosti iných siedmakov."
"Aj tí sa ho boja. Rešpektujú ho, ale boja sa ho," trvala na svojom Megan.
"A čo Simon?" opýtala sa Hana a vrhla na Reginu spýtavý pohľad.
"Čo to má spoločné so Simonom?"
"Dobre vieš, že sa mu páčiš," nadurdila sa Megan. "A podľa všetkého aj on tebe!"
Regina sa náhle postavila a otočila sa tvárou k obom priateľkám.
"Aj keby, do toho vás nič! A s Tomom sa dnes stretnem, jedine že by ste ma priviazali k posteli!"
Obe dievčatá zostali stáť na mieste ako sochy a hľadeli na odchádzajúcu Reginu, v ktorej to doslova vrelo. Nemali jej čo prikazovať čo robiť a čo nie! Bola to predsa jej a len a len jej vec! Rozhodla sa. Na stretnutie s Tomom Riddlom pôjde.

Čoskoro prišiel večer, slnko zapadlo za pahorky a na rokfortské pozemky a hrad doľahla tma.
Regína potichučky vstala zo svojej postele, obliekla sa a nebadane ako myška prekĺzla do spoločenskej miestnosti. Najprv do nej len nesmelo nakukla, no ihneď si vydýchla. Nikde nebolo ani živej duše. Nerozumela síce, prečo ju ťahá až na Astronomickú vežu, keď sa mohli stretnúť v pohodlí fakultnej klubovne, no nemala veľa času na premýšľanie.
"Regina?" ozval sa jej za chrbtom tichý hlas.
Od ľaku takmer vyskočila.
"Simon?" opýtala sa prekvapene, keď sa jej podarilo v tme zaostriť. "Čo tu robíš?"
"To isté by som sa mohol opýtať aj ja teba," odvetil chladne.
"Ako si vedel, že....?" začala otázku, no odpoveď sa jej ihneď predostrela v mysli. Iste. Megan a Hana sa činili.
"Nesmieš tam ísť," povedal zrazu.
"Čo prosím?"
"Nesmieš sa stretnúť s Riddlom. Ten chlapík je čudný."
"Ako čudný? Čo tým chceš povedať?"
"No tak, Regina," povedal o čosi jemnejšie a pristúpil až k nej, aby ju mohol chytiť za ruku, "správa sa akosi zvláštne. Mohol by byť dokonca aj nebezpečný."
"Prečo sa tak veľmi staráš o moju bezpečnosť?" odvrkla Regina.
"Lebo..." nevedel nájsť tie správne slová. Po krátkej odmlke ju však chytil ešte pevnejšie a pokračoval: "Lebo ťa ľúbim."
Regina zostala stáť s otvorenými ústami a mlčky mu hľadela do zelených očí.
"Prosím ťa, nechoď za ním," zašepkal a sklonil hlavu.
Regina prekvapene pozrela na ich prepletené ruky a nevedela sa ubrániť pocitu, ktorý sa jej v tej chvíli rozlial po celom tele. Páčil sa jej.

***

"Prečo si neprišla?" začula za sebou Regina na druhý deň nahnevaný hlas.
Podvedome zrýchlila krok.
"No tak, počkaj na mňa!" povedal panovačne a dostihol ju. Pripadala si síce hlúpo, no niečo v jej vnútri jej bránilo pozrieť sa na neho. Pocítila nečakaný strach. Trochu sa roztriasla.
"Urobil som ti niečo?" opýtal sa o čosi krotkejšie.
"Nie," vyjachtala zo seba.
"Tak prečo si včera neprišla na vežu?"
"Ide o to, že ja...," začala koktať.
"Že čo?" opýtal sa naliehavo a prebodli ju jeho tmavé chladné oči.
"Nemohla som prísť, lebo je tu niekto iný. Nestretla som sa s tebou kvôli nemu."
Stále z nej nespúšťal pohľad.
"Ach tak," zareagoval po chvíli. Regina už nevládala a prerušila očný kontakt. Mala pocit, že z nej vysáva energiu.
A v Tomovi Riddlovi to vrelo. Komu mohla dať prednosť? Kto na Rokforte je lepší než on? A kto sa vôbec opovážil nárokovať si na Reginu? Keď sa to dozvie...
"Kto to je?" opýtal sa nenútene.
"Vieš, ja...," nevedela nájsť tie správne slová. Zrazu ju ovládol šialený pocit. Nesmie mu to prezradiť.
"Pán Riddle, môžete na moment?" ozvalo sa im za chrbtom.
Regina si pri pohľade na profesora Dumbledora vydýchla.
"Iste, pane," prisvedčil trochu neochotne mladík a Regina sa po krátkej rozlúčke vyparila.


Marec 1945

Neskorá jeseň sa pomaly prehupla do treskúcej zimy a onedlho nato sa objavili prvé snežienky, učupené pod kostrbatými stromami na okraji Zakázaného lesa. Všetko nasvedčovalo tomu, že prichádza jar. No namiesto toho, aby sa obyvatelia hradu radovali z jej príchodu, plakali. Celý Rokfort smútil.
Regina sedela spolu s Megan na pohovke v spoločenskej miestnosti a chúlila sa jej v náručí. Oči mala celé červené a po lícach jej stekali lesklé potôčiky sĺz.
"No tak, Regina, bude to dobré, neboj sa," chlácholila priateľku Megan a hladila ju po vlasoch.
"Nie, nebude," krútila hlavou Regina, "už sa nikdy nevráti. A ja som ho tak veľmi..." posledné slová sa jej zasekli niekde v hrdle.
"Viem, že si ho ľúbila," zašepkala Megan. "A viem aj to, že Simon ľúbil teba. Celým svojím srdcom," dodala ešte po tichšie.
Od oného osudného dňa, keď sa Simon Brown pošmykol a prepadol cez zábradlie soviarne uplynuli už dva mesiace, no smútok bol všade prítomný. Nikto, kto poznal priateľského a večne usmiateho Slizolinčana, sa s tým nechcel zmieriť. A už vôbec tak nevedelo urobiť dievča, ktoré bolo do neho zamilované - Regina.
V noci ledva spávala, väčšinu času presedela v spoločenskej miestnosti a hľadela do ohňa.
"Regina?" oslovil ju raz po polnoci zamatový hlas.
Od prekvapenia sa strhla.
"Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť," ospravedlnil sa a studenú ruku jej položil na rameno. Trochu sa striasla.
Otočila hlavu a znovu sa zadívala do kozubu. Nemala ani najmenšiu chuť na rozhovor.
"Chýba ti?" opýtal sa bezvýrazným hlasom.
Nerozumela o čo mu ide, no slabo prikývla.
"Nebudeš nešťastná navždy," vyhlásil odrazu a podišiel dopredu, aby si videli do očí. Tie jeho tmavé sa akosi nebezpečne leskli.
"Čo tým chceš povedať?" zašepkala zmätene.
"Že príde čas, keď budeš pripravená na nové veci. Oveľa väčšie, intenzívnejšie, dôležitejšie."
Keď pochopila význam jeho slov, oči sa jej rozšírili v nemom úžase.
"Ako sa opovažuješ?" zvýšila hlas, no niekde uprostred vety sa jej zlomil.
"Vieš, že my dvaja patríme k sebe," povedal rýchlo a v okamihu sedel vedľa nej na pohovke a držal jej ruku. Regine prišlo nevoľno. Tomova studená koža ju chladila a znervózňovala.
"Je mi z teba na zvracanie," odfrkla si a ruku si horko-ťažko vyslobodila z jeho zovretia. "Si zvrátený človek, Tom Riddle. Nechcem mať s tebou už nič spoločné," vyhlásila prekvapivo pevným hlasom a odkráčala do dievčenských spální.
Tom zostal sedieť v klubovni a z očí, hľadiacich na zahmlené okná, mu sršal číry hnev.

December 1953

"Už idem!" zakričala Regina a zbehla dole schodmi. Nemala ani poňatia, kto ju mohol rušiť v takúto neskorú nočnú hodinu.
Otvorila dvere a od prekvapenia takmer nebola schopná zatvoriť ústa.
"Ty?" zašepkala zdesene.
Zasmial sa chladným smiechom. "Takže si ma pamätáš, Regina. Nuž, aspoň to je úspech."
Pamätala si ho veľmi dobre. Za tie roky sa však trochu zmenil. Pleť mu ešte väčšmi pobledla a čierne oči vyzerali ešte prázdnejšie, než za ich študentských čias.
"Čo tu chceš?" opýtala sa nie veľmi zdvorilým tónom a nervózne si pritom v rukách žmolila lem čiernych šiat.
"No tak Regina, to ma ani nepozveš ďalej? Po všetkých tých rokoch strávených v jednej fakulte? Tomu sa hovorí slizolinská pohostinnosť?"
Zdalo sa, že chvíľu premýšľa, no napokon predsa len trochu poodchýlila dvere, aby mohol vojsť dovnútra.
"Hm, pekný dom," skonštatoval, keď sa poobzeral okolo seba.
"Ďakujem," povedala odmerane, a viac menej len zo slušnosti.
Všimla si, že mu pohľad padol na poličku s fotografiami.
"Tvoj manžel?" mávol rukou k jednej z nich. Rýchlo sa odvrátila od fotografie dvoch smejúcich sa ľudí.
"Snúbenec. Nestihli sme sa vziať," odvetila prosto.
"Počul som o tom," povedal pokojne a premeral si jej čierne oblečenie. "Je mi to ľúto," dodal, no Regina akosi cítila, že to nemyslel úprimne.
"Na čo si prišiel?" vypadlo z nej zrazu.
Tom sa uškrnul.
"Prišiel som ti spraviť ponuku."
"Ponuku?" zopakovala.
Prikývol.
"Už nemusíš byť viac nešťastná, Regina," zašepkal a podišiel k nej bližšie. Prepadol ju pocit silného deja vu.
"Ako to myslíš?" zašepkala a ustúpila o krok vzad.
"Ja ťa môžem urobiť šťastnou," vyhlásil a zabodol do nej svoje čierne oči.
Regina nemohla uveriť vlastným ušiam. Naznačoval jej snáď že...
Keď zostala ticho, pokračoval: "Chcem ťa urobiť šťastnou. Chcem s tebou všetko zdieľať. Večnú slávu, večný život..."
"O čom to rozprávaš?" skočila mu do reči, krútiac pritom hlavou. "Nevieš o čom rozprávaš! Musel si sa zblázniť Tom Riddle!"
"Takže ma odmietaš? Znovu?" zaburácal.
"Vypadni," precedila sebavedomo pomedzi zuby hoci vo vnútri sa triasla.
Na jej počudovanie poslúchol.
"Ešte sa uvidíme, Regina. To ti sľubujem," zašepkal chladne medzi dverami a zmizol do noci.

Júl 1970

"Moja ponuka stále platí, Regina," zasyčal a pozrel sa jej do očí. Stále boli rovnaké. Napriek pribúdajúcim rokom v nich ešte stále žiarila rovnaká príťažlivá iskra.
Regina sa zachvela.
"Tom, ty si..." zahľadela sa mu do tváre, ktorú takmer nespoznávala.
"Nevolaj ma tak!" zakričal tak nahlas, že sa jeho hlas ozýval medzi stenami.
Cítil jej strach. Prúdil z každého kúsočka jej trasúceho sa tela.
"Regina, Regina. Vo svojom živote si pokašľala všetko, čo si mohla," zasmial sa.
V jej očiach zahliadol nevypovedanú otázku.
"Nepovedal som ti snáď, že ťa urobím šťastnou?"
Slabo prikývla.
"A ty si si radšej vybrala život osamote," potriasol hlavou a naklonil sa k nej ešte bližšie. Pri pohľade na jeho tvár, automaticky odvrátila hlavu. Surovo ju schytil za vlasy a pritiahol ju naspäť k sebe.
"Pozeraj sa mi do očí," nariadil a autoritatívne pritom zodvihol prútik. "Vôbec tomu nerozumieš, Regina. Mohol som ťa získať. Mohol som ti podstrčiť elixír, mohol som ťa zakliať- no nič z toho som neurobil, pretože som ti chcel ponechať slobodnú vôľu. No ty si sa rozhodla zle. Dávam ti poslednú možnosť, Regina."
"Čo odo mňa chceš?" zašepkala a márne sa snažila zodvihnúť z podlahy spadnutý prútik. Jeho zovretie bolo príliš silné.
Šialene sa rozosmial. "A nie je to očividné? Chcem predsa teba."
"Nikdy," zašepkala.
V mysli sa mu zrazu objavili spomienky. Na toho chudáka Simona Browna, ktorý si myslel, že s ním môže súťažiť. Na jeho telo, padajúce zo soviarne. Na ten pocit, keď ho kúzlo z jeho prútika prehodilo ponad zábradlie. Na Regininho snúbenca, mysliaceho si, že mu patrí svet, keď získal Reginu. Na to, aké ľahké bolo vziať mu život v jeden chladný novembrový večer, keď sa vracal z práce...
"Povedal som im, že keď ťa nebudem mať ja, nebude ťa mať nikto," vykĺzlo mu z úst.
Na krátky okamih jej očami prebehlo zdesenie. Pochopila o čom rozprával.

Bola iná ako ostatné. Keď sledoval, ako jej telo opúšťa život, cítil to inak ako u ostatných. Na krátky moment ho prepadol pocit ľútosti, no hneď vzápätí zase zmizol. Bola to jej voľba...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 SeleneBlack SeleneBlack | E-mail | Web | 27. srpna 2012 v 21:14 | Reagovat

Je len jedno slovo, ktorým to môžem zhodnotiť - Waw! Fakt sa ti to podarilo, naozaj... a hrozne ďakujem, že si si na "moju poviedku"  našla čas. :-)  :-)

2 Nienna Nienna | Web | 27. srpna 2012 v 21:21 | Reagovat

[1]: Som rada, že sa páčilo ;-) Ešte by som ťa poprosila o vymyslenie názvu :-)

3 SeleneBlack SeleneBlack | E-mail | Web | 27. srpna 2012 v 22:20 | Reagovat

[2]: O názov?? Fúha, názvy mi príliš nejdú :-D uvidíme, či mi niečo napadne :D

4 Mišina Mišina | 28. srpna 2012 v 9:30 | Reagovat

Fíha ... tak toto bolo teda niečo SKVELÉ :-D také hmmmm žeby tajomné ???

5 Mišina Mišina | 28. srpna 2012 v 9:31 | Reagovat

Normálne som z toho taký čudný pocit mala ale klubúk dole ;-)  :-)

6 Nienna Nienna | Web | 28. srpna 2012 v 9:55 | Reagovat

[3]: Určite ti niečo napadne ;-)

[4]:[5]: Ďakujem, som rada, že ťa to zaujalo, keďže takéto poviedky veľmi nepíšem :-)

7 Lucy Lucy | 28. srpna 2012 v 13:52 | Reagovat

je to absolútne úžasné... famózne... klobúk dole (aj keď žiadny nemám ;-) )

8 Eňa Eňa | E-mail | Web | 28. srpna 2012 v 17:00 | Reagovat

To bolo.... wau... ostalmi z toho taký mrazivý pocit... wau. Úžasné! C´magnifique! Skvelé! Krásne! Smutné! Kruté! Áááá! Naozaj super! 8-)  :-)  :-)  ;-)

9 Peťa Peťa | Web | 28. srpna 2012 v 19:20 | Reagovat

Musím povedať,že to bolo fakt veľmi dobré :-) Teším sa,že si sa ozvala a že si opäť môžeme požiadať o nejakú poviedku (ja to mienim aj náležite využiť :-D) a taktiež sa teším aj prvú recenziu na knihu,lebo ja celé prázdniny čítam ako divá všetko zameškané a stále mám ten pocit,že ešte ani ďalšie tri mesiace mi nebudú stačiť :-D

10 Nienna Nienna | 28. srpna 2012 v 20:03 | Reagovat

[7]: Ďakujem krásne ;-)

[8]: Jéj, ďakujem ti, som rada, že sa páčilo :-)

[9]: Vďaka Peti, hneď idem kuknúť na zadanie, som zvedavá :D Ja som sa v poslednej dobe akosi rozčítala, takže preto ani nestíham toľko písať... :-)

11 Emma Emma | Web | 29. srpna 2012 v 23:27 | Reagovat

tajomné a mrazivé..veľmi pekné ;-)

12 Mia Mia | 30. srpna 2012 v 13:22 | Reagovat

Keď som to čítala a predstavovala si Toma chodil mi po chrbte mráz. Je to pekné, zaujímavé a aj som bola smutná. Síce tam bol Simon len chvíľu zapáčil sa mi :-D ale nie, je to famózne :-)

13 Evanska Evanska | 30. srpna 2012 v 21:26 | Reagovat

Desivo úžasne! :) Viem si predstaviť, že to tak aj mohlo byť, teda nejako podobne. Myslím, že Tom musel zdediť niečo po mame a mohla to byť práve takáto posadnutosť, akurát praktizovaná zlým Gauntovským spôsobom. Normálne mi prišlo Reginy nenormálne ľúto a zároveň všetkých jeho ostatných obetí! Skutočne skvelé :) Žeby som ti aj ja zadala podbnú tému? ;-) :D

14 Nienna Nienna | Web | 3. září 2012 v 17:43 | Reagovat

[11]: Ďakujem ;-)

[12]: Ďakujem, Mia :-)

[13]: Pekne si to popísala, veľká vďaka za koment, no a som zvedavá na to zadanie :-D  :-)

15 Janka Janka | 3. září 2012 v 20:36 | Reagovat

Len veľmi, veľmi veľmi málo ľudí by to vedelo tak majstrovsky podať a to už je čo povedať lebo mňa len tak niečo neohromí :)

16 Nienna Nienna | Web | 4. září 2012 v 17:09 | Reagovat

[15]: Bože, asi sa začnem z tých tvojich komentárov červenať, veľmi pekne ďakujem za podporu ;-)

17 klea klea | Web | 15. října 2012 v 13:46 | Reagovat

Úžasné! Dokonale tajomné, temné, kruté a aj krásne.
Patríš medzi moje tri najobľúbenejšie spisovateľky poviedod a ver mi, že ja som toho už prečítala veľa. ;-)
Jedna z nich je dokonca angličanka :-)  ;-)  Ale to už odbieham inam.
No jednoducho, úžasná poviedka o Tomovi Riddlovi. Podarilo sa ti dokonale predviesť, ako môže Tom so svojou temnou dušou milovať. Skláňam sa nad tvojími poviedkami. Krásne!

18 Nienna Nienna | E-mail | Web | 16. října 2012 v 20:21 | Reagovat

[17]: Klea, veľmi pekne ti ďakujem, je to pre mňa naozaj pocta, keď mi niekto napíše takýto pochvalný koment! :-) Som ti veľmi vďačná, dúfam, že ťa moje ďalšie poviedky nesklamú ;-)

19 Soso177 Soso177 | 31. října 2012 v 19:29 | Reagovat

Desivé... ale veľmi dobre napísané, vtiahlo ma to do deja. Neviem teda, či by to Rowlingová napísala lepšie...

Proste skvelé! 8-)  :-)  :-)

20 Nienna Nienna | E-mail | Web | 4. ledna 2013 v 8:48 | Reagovat

[19]:Ďakujem veľmi pekne ;-) A určite by to napísala lepšie :-D

21 taminka taminka | 11. července 2013 v 16:40 | Reagovat

Toto budem ešte chvíľu vstrebávať.....tajomné a desive mrazí ma v kostiach :-)

22 Vani Vani | 7. července 2016 v 16:29 | Reagovat

Skvelé
Také desivé a kruté... Málokedy čítam poviedku takú ako je táto že nie je veselá a so šťastným koncom a predsa je fantastická. Po prečítaní vo mne zostal taký čudný pocit prázdnoty, bola som ohromená a to sa nepodarí len tak hocikomu!
BLAHOŽELÁM VEĽMI PODARENÉ

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 





Disclaimer:All publicly recognizable characters, settings, etc. are the property of their respective owners. The original characters and the plot are property of the author. The source of all used pictures will be disclosured after clicking on the image. No money is being made from this work. No copyright infrigment is intended.